Zaujímavosti

Prvá novodobá zmienka o pacientke s možnou akromegáliou sa datuje do obdobia 16. storočia, keď holandský lekár Johannes Wier opísal správu o stretnutí sa so ženou „gigantického“ vzrastu, ktorá sa živila cestovaním po mnohých regiónoch, aby predviedla svoju postavu.(3, 5) Vo svojom spise Medicarum observationum publikovanom v roku 1567 Wier píše, že „od narodenia do dvanásteho roku bola malá, ale keď dovŕšila štrnásty rok a už nejaký čas mala menštruáciu, náhle sa táto zastavila a ona sa začala zväčšovať, úmerne sa jej sformovali údy“.

O dvesto rokov neskôr francúzsky lekár a chirurg Nicolas Saucerotte opísal prípad 39-ročného muža, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou trpel akromegáliou. V roku 1772 vo svojej práci nazvanej Singulárne zväčšenie veľkosti kostí u 39-ročného muža uviedol progresívne zväčšenie obvodu kostí a lebiek, prognatizmus, hypertrofiu rúk a nôh. Na prelome 18. a 19. storočia sa táto choroba začala spoznávať bez toho, aby sa vedelo, čo ju spôsobilo. V roku 1822 francúzsky dermatológ Jean-Louis-Marc Alibert dal ochoreniu meno „Scrofula Giant Syndrome“. V roku 1864 ho taliansky neurológ Andrea Verga pomenoval „Prosopo-ectasia“, čo znamená v preklade zväčšenie tváre. Verga, podobne ako Johannes Wier takmer 300 rokov pred ním, stretol ženu s akromegáliou a toto stretnutie opísal v publikácii s názvom Singular case of prosopoectasi publikovanej v roku 1864. Okrem iného sa tu píše: „Neprimeraná veľkosť tváre bola takmer desivá, túto ženu prezývali veľká tvár. Keď ma zbadala, ako sa na ňu pozerám, povedala mi, že nie vždy bola škaredá a kedysi sa podobala na iné dievčatá.“

O pätnásť rokov neskôr, v roku 1877, urobil francúzsky lekár Henri Henrot rovnaké pozorovanie. Pri pitve pacienta, ktorému sa vtedy hovorilo „gigantizmus“, našiel nádor v selárnej oblasti. V tom istom roku taliansky lekár Vincenzo Brigidi vykonal pitvu herca trpiaceho gigantizmom a ako prvý preskúmal mikroskopom tento nádor hypofýzy.

Klinický opis choroby a samotný názov akromegália sa pripisuje francúzskemu lekárovi Pierrovi Marie, ktorý bol žiakom slávneho Jeana-Martina Charcota.(4, 5) Pierre Marie sa na žiadosť svojho mentora stretol v Pitié-Salpêtrière s dvoma pacientmi trpiacimi akromegáliou a opísal ich ochorenie v publikácii v roku 1886. O prvej pacientke vo veku 37 rokov píše: „Bolo to v dvadsiatich štyroch rokoch, keď sa jej náhle zastavila menštruácia a všimla si náhly nárast rúk. V tom čase prešla zmenami aj jej tvár … takže keď pacientka išla domov, nikto z jej príbuzných ju nemohol spoznať. Celé chodidlá vrátane prstov na nohách sú veľké. Aj keď sa prsty na nohách zväčšili, zachovali si svoj tvar, nedochádza k skutočnej deformácii, ich vzhľad je jednoduchý ako vzhľad veľmi vysokého človeka … Jazyk je zväčšený … Zrak je tiež chybný … Horná časť lebky má takmer rovnakú veľkosť ako koniec brady. Dolná čeľusť je dobre vyvinutá.“

Opis druhého pacienta vo veku 54 rokov okrem iného obsahoval: „Okraje očných jamiek sú veľmi silné, rovnako ako čelné eminencie. Nos je veľký. Dolná čeľusť je veľmi silná.“ Pierre Marie prvý navrhol, aby sa tento stav nazýval akromegália, keďže ochorenie je charakterizované hypertrofiou rúk, nôh a tváre.

O rok neskôr, v roku 1887, litovský lekár Oskar Minkowski potvrdil, že vo všetkých postmortem štúdiách s pacientmi s akromegáliou sa objavuje zväčšenie hypofýzy. Zostala nezodpovedaná len jedna otázka – či sú akromegália a gigantizmus dva odlišné stavy, alebo ide o dve formy tej istej choroby. Pre Pierra Marie a jeho spolupracovníkov to bola prvá možnosť. Gigantizmus bol považovaný za prehnaný variant normálneho vývoja, zatiaľ čo akromegália za patologický stav. V roku 1891 sa škótsky lekár Daniel John Cunningham priklonil k dvom formám tej istej choroby. Aby dospel k tomuto záveru, študoval kostru írskeho muža zvaného Cornelius Magrath, ktorý bol vysoký 2,26 metra. V nasledujúcich rokoch dospeli mnohí ďalší vedci k rovnakým záverom ako Cunningham, Ukázalo sa, že obe poruchy majú rovnakú patogenézu, ale choroba sa líši v závislosti od veku, v ktorom sa vyskytla.